Kategória
2017
O výstave

Dátum: 10. apríl – 2. jún 2017

 

Kristýna Španihelová (1982) študovala pod vedením profesora Karola Weisslechnera na Vysokej škole výtvarných umení v ateliéri Kov a Šperk, kde v súčasnosti pôsobí ako odborná asistentka. V rámci média šperku dnes patrí k najvýraznejším výtvarníčkam na domácej scéne a jej tvorba má stále progresívny tvorivý potenciál. Svoje podnety nachádza v poézií, v mytológií v obrazoch starých majstrov, ale predovšetkým v prírode s jej neutíchajúcimi procesmi.
Rozhodujúcu úlohu v kontexte tvorby Kristýny Španihelovej zohráva povaha materiálov, s ktorými pracuje. Priťahujú ju najmä prírodniny organického pôvodu, ktoré majú blízko k archetypálnym významom. Kosti, krovky chrobákov, vlasy, škrupiny vajec, vosk, surová koža, dokonca aj krv sa pre ňu stávajú nástrojom, resp. sprostredkovateľom väčšiny jej konceptov a nápadov.Tieto emóciami nabité substancie, neraz samé o sebe vizuálne zaujímavé, sa v spôsobe autorkinho uvažovania postupne nabaľujú vrstvami ďalších referencií a spúštajú asociačné reťazce. Jej „príbehy“, budované pomocou skladania a spájania fragmentov vecí a ich povrchov, sa nám môžu vyjaviť cez naše vlastné spomienky, tradíciu, mýty alebo môžu ostať skryté a vynoriť sa iba v jemnom náznaku. Hoci zvolené námety sa jej často osobne dotýkajú, svoje práce dokáže odľahčiť jemnou iróniou a nadsázkou.

Jednou z hlavných tém, ku ktorej sa Španihelová už viac ako desať rokov neustále vracia, je téma pominuteľnosti, ktorá je v určitom rozpore s trvácnou povahou šperku ako média v ktorom sa pohybuje. Táto neobvyklá súvislosť v nej vyvoláva mnoho daľších úvah, ktoré intuitívne rozvíja v najrôznejších rovinách. Výsledkom sú akési voľné skladby plné lyrických asociácií, symbolických ozvien, ale aj nefalšovaných emócií. Vďaka prepojeniu nájdených organických fragmentov a klasických šperkárskych technológií (zlátenie, odlievanie a pod.) dospieva k špecifickej estetike, kde sa materiály navzájom prelínajú a hranice medzi nimi nie sú nijak ostro vymedzené. Malý formát šperku jej zároveň dáva väščí priestor experimentovať s hmotou. V tomto procese vystupuje do popredia akási alchymistická, „švankmajerovská“ črta Španihelovej osobnosti: túžba po kumulácii a recyklácii predmetov, potreba kontaktu so surovou hmotou, resp. akási nutkavá potreba zachytiť pominuteľné: „Aby se  přírodní materiály mohly přeměnit ve šperky, musely nejdříve zemřít a pak znovu ožít. Není divu, že ve mně vyvolávají hluboké, temné, někdy i krásné, občas i děsivé emoce. Kladou otázky a poukazují na nekonečný cyklus života a smrti. V materii se snažím nalézt ukrytou duši.“

Aktuálna výstava v galérií NOVA reflektuje Španihelovej tvorbu medzi rokmi 2007 až 2017. Dva latinské pojmy naturalia et artificialia (prírodné objekty a artefakty), použité v názve výstavy, sú metaforickým odkazom na dve základné kategórie triedenia objektov v rámci renesančných „Wunderkabinetov“ – dnes by sme povedali privátnych zbierok, kde popri sebe mali svoje miesto podivuhodné rozmary prírody a podivuhodné alebo vzácne výtvory človeka. Ako celok boli tieto zbierky chápané predovšekým ako svet premietnutý v mikrosvete – akési „theatrum mundi“, ktoré malo naznačovať vzťahy medzi všetkými existujúcimi vecami.

Podobne ako v historických kabinetoch kuriozít, aj v priestore aktuálnej výstavy autorka popri artefaktoch (šperkoch) komponuje súčasne pomerne heterogénnu „vzorku“ surového materiálu, ktorý vo svojich prácach oživuje v nových formách − z trosiek a fragmentov neživého vytvára nový „mikrosvet“. Odkaz na kabinet kuriozít sa tu však netýka iba povahy prezentovaného materiálu, ale aj spôsobu akým je tento materiál vnímaný. Výstava nám o.i. ukazuje, že vizuálne objekty, vnímané skôr ako „kuriozity“, môžu účinne posilniť väzbu divák ‒ dielo, odkryť nové roviny významu, navodzovať  asociácie a „nakopnúť“ participačné čítanie.

Naďa Kančevová (kurátorka výstavy)