Výstava: PAVEL MAŇKA: STRATY A NÁLEZY
Miesto: Galéria NOVA, Baštová 2, Bratislava
Trvanie výstavy: 06. august – 31. september 2019
Otvorenie výstavy: 06. august 2019 o 18:00 hod.
Kurátorky výstavy: Naďa Kančevová, Soňa Sadilková
Hosť: Ľuba Belohradská
PAVEL MAŇKA (1929 – 2015)
Uzavretý solitér, experimentátor a konštruktér, priekopník abstraktno-geometrickej tendencie na Slovensku – aj tak by sa dal v krátkosti charakterizovať bratislavský výtvarník Pavel Maňka.
Autorova pozostalosť, vo svojej pomerne jasne štruktúrovanej podobe2, obsahuje niekoľko vrstiev (nielen umeleckého) materiálu, ktorý by si nepochybne zaslúžil hlbšiu bádateľskú pozornosť. Ako celok je tento materiál jednak cestou k Maňkovmu dielu a zároveň cestou k nemu samotnému.
Životný priestor
Nahliadnutie do prostredia, v ktorom sa celá pozostalosť v súčasnosti nachádza – pohľad do ateliéru a zároveň príbytku v dome na Pohronskej ulici v Bratislave, nám pomáha uvedomiť si podmienky, kontexty a inšpirácie, ktoré v jeho živote a tvorbe rezonovali najsilnejšie. Nahliadnutie do ateliéruy prezrádza hlboké, priam meditatívne sústredenie človeka – „askétu akéhosi vlastného izmu“, ktorého životný štýl a spôsob práce by zniesli prirovnanie s rehoľou. Tento, zatiaľ intaktne „zakonzervovaný“, malý kus špecifickej bratislavskej architektúry bol Maňkovým úkrytom, rituálnym miestom i dielňou, v ktorej ostáva naďalej sprítomnený v niekoľkých rovinách svojej tvorivosti: jednak v jej najvýraznejšej podobe – v abstraktných plošných a priestorových dielach, ale aj v urbanisticky ladených návrhoch a kompozíciách, motivovaných záujmom o vesmír a sci-fi problematiku a napokon aj v nespočetnom množstve dizajnérskych prototypov – modelov lietadiel, odrážajúcich jeho celoživotnú posadnutosť lietaním na vetroňoch a leteckým modelárstvom.
Na ceste k abstrakcii
Maňka nepatril k autorom „chrliacim“ gejzíry nápadov, svoj tvorivý potenciál koncentoval sústredene jedným smerom − k rozvíjaniu vlastného autorského programu, v ktorom sa opieral o premyslenú kompozíciu celku, redukovanie farebnej škály a čisté jasné tvary. Svoje diela postupne očisťoval od všetkého „nedôležitého“ a „nadbytočného“. Každý prvok, každá línia v procese jeho tvorby nadobúdali svoj maximálny význam a dôležitosť. Je zrejmé, že pre samotného Maňku bolo toto neustále hľadanie harmónie celku zároveň aj vyjadrením akéhosi životného postoja, resp. výrazom vnútorného presvedčenia smerujúceho k transcendencii. V roku 1966 sa ho pokúsil teoreticky zdôvodniť slovami: „[…] Rovná narysovaná čiara je vlastne kus nekonečna, má viditeľné pokračovanie oboma smermi. Seriálové opakovanie určitých prvkov zase imituje fázový časový posun. Tak ako
jednotlivé častice hmoty spája gravitácia a ďalšie sily aj v umení každá skladba či kompozícia vznikne po realizácii určitej myšlienky či koncepcie. Pôsobením fyzikálnych síl, určitých zákonitostí a tvorčej invencie vznikajú originály smerujúce k vytvoreniu novej umelej prírody. Psychotronika odhalila fakty o existencii poľa u každého objektu, u živých bytostí biopole a vyžarovanie kladnej alebo zápornej energie. V súčasnom období sa snažím, síce v malej miere, obohatiť výtvarné objekty práve o túto dimenziu, aby vyžarovali kladné pole pozitívne pôsobiace na psychiku človeka. […] Myslím, že výsledky tohto až laboratórneho experimentovania jednotlivcov by mali prejsť do snahy o vytvorenie celoplanetárneho estetizovaného prostredia, harmonicky napojeného na mikro a makrokozmos.“
Hoci Maňkove prvé, kubisticky ladené, diela ešte prezrádzali inšpiráciu v predmetnom svete, postupne čoraz viac smeroval ku geometrickej abstrakcii, zaujímajúc sa predovšetkým o riešenie priestorových vzťahov v ploche.
Počas môjho prvého (a žiaľ aj posledného) osobného stretnutia s Pavlom Maňkom si v rozhovore ešte spomenul na svojich stredoškolských pedagógov Jozefa Chovana a Miroslava Fikariho. Zrejme práve kompozičné školské cvičenia na bratislavskej ŠUV, ktorú navštevoval v rokoch 1946 – 1950, boli prvým impulzom na jeho ceste k neskoršiemu abstraktno-geometrickému prejavu.
Konštruktér a dizajnér
Ako upozornila už Ľ. Belohradská, autorovo myslenie bolo „rovnocenne dvojdomo zakotvené vo sfére voľnej tvorby i dizajnu.“5 Návrhy rôznych novotvarov, ako napríklad návrh lietajúceho „vznášadla“ alebo maketa centrálneho sídla inštitúcií Európskej únie v Bruseli (2000) boli akýmsi uvoľnením umelcovej tvorivosti prezrádzajúcim jeho túžbu aspoň utopicky zasahovať do veľkých architektonických projektov. Osobité postavenie v Maňkovej tvorbe majú jeho priestorové objekty − perforované biele kocky (napr. Tribukus a Perfokubus, 1965), založené na hre so svetlom a tieňom. Maňka v týchto objektoch divákovi „nepodsúval agresívnu opartovú hru, ale vytvára kontemplatívny priestor na meditáciu.“
Nepovšimnutý
Odborný záujem o Maňkovu tvorbu vzbudila najmä jeho účasť na bratislavských Konfrontáciách7 a jeho spriaznenosť s Klubom Konkretistov, ku ktorému sa pripojil v roku 1968. Po utlmení činnosti klubu sa vytráca zo scény a znovu vystavuje až po roku 1990. Napriek vyhranenému autorskému programu a bezpochyby osobitému postaveniu v kontexte slovenského umenia 20. a 21. storočia nemá tvorba Pavla Maňku doteraz inštitucionálne zastúpenie. „Nemalý podiel „nepovšimnutosti“ umelca podporila jeho celková osobnostná utiahnutosť, introvertnosť – „priam osudové solitérstvo“ . Ďalším zreteľným dôvodom je aj fakt, že svoje veci „ťažko púšťal“ a ich zverejneniu sa v podstate bránil.
Aktuálna výstava Straty a nálezy je koncipovaná ako „nahliadnutie do ateliéru“ Pavla Maňku. V komornom priestore galérie sa pokúša priblížiť jeho charakteristické dizajnérske (letecké a „vesmírne“ polohy) s cieľom sprostredkovať ho – zatiaľ aspoň fragmentárne aj širšiemu publiku.