Ján Mýtny ml.: Medziobrazy a zaobrazy

Ján Mýtny ml. (1991) je absolventom Katedry fotografie a nových médií bratislavskej Vysokej školy výtvarných umení (2018). V priebehu štúdia vystriedal prostredia Ateliéru Laboratórium Fotografie (vedeného Prof. Mgr. Ing. Ľubom Stachom) a Ateliéru O Fotografii (vedeného Doc. Mgr. art. Silviou Saparovou, ArtD.).

Laborovanie s fotografickým médiom, a prostredníctvom fotografického média, ako i vizuálne premýšľanie o fotografickom obraze, dejúce sa prostredníctvom fotografického obrazu, tak patrí k stabilnej súčasti jeho výtvarnej práce ako jej výrazná dominanta. Činí tak zvýznamnením mediality fotografického obrazu, i prostredníctvom akcentovaného odkrývania, zviditeľňovania a tematizácie súčastí aparátu, podieľajúceho sa na produkcii fotografického obrazu. Využíva pri tom pomerne široký diapazón prostriedkov, od scudzujúcich postupov v obraze, až po integrálnu prítomnosť technologických súčastí aparátov, produkujúcich fotografický obraz vo výstavných inštaláciách, odhaľujúc tak všetko to, čím fotografický obraz vzniká, a čo súčasne za obrazom ostáva skryté, neviditeľné. Fotografia je tu nástrojom aj témou zároveň. Bolo by však príliš zjednodušujúce ostať len pri tomto aspekte Mýtneho tvorby. Celá táto prax zviditeľnenia, toho čo na obraze prehliadame, teda jeho mediality je len prostriedkom. Napokon v kontexte súčasnej fotografie, to celkom určite nie je výnimočná prax a ostávať len pri nej by bolo úplne banálnym, aj keď užitočným, znovupomenovávaním už pomenovaného. Menej banálnou by bola artikulácia dôležitej skúsenosti, ktorá sa pred nami môže takýmto postupom otvárať. Neexistujú pravé obrazy, ale práve len obrazy. Práve len obrazy medzi obrazmi a aj naša myseľ, je len obrazom medzi obrazmi. Ale ani táto skúsenosť však nie je dôvod, skôr len epifenomén Mýtneho výtvarného počínania. Pre Mýtneho je to prostriedok ako sa prostredníctvom obrazu prepracovať k niečomu, čo je medzi obrazmi, a možno aj niečomu čo je za obrazom. Za obrazom už nie v podobe aparátu jeho produkcie, ale niečomu čo sa obrazu, či ho už chápeme v zmysle vecnej faktúry fotografie alebo fenomenality obrazov našej mysle, nech sa nám dávajú akokoľvek, vzpiera, ba dokonca stáva nemožným. Obraz je tu potom jediným možným nástrojom ohmatávania neobrazného, približovania sa nefenomenálnemu. (A ak hľadáme aspoň nejakú podobu nefenomenálneho, ktorá by nás mohla skonkrétňujúco vyviesť z tejto príliš hustej hmly bludiska neurčitých charakteristík, tak môžeme pripomenúť úvahy Francoise Dasturovej o smrti ako tom, čo pre nás ostáva nezjavné a nezjaviteľné, teda smrť ako nefenomén par excellence. Môžeme to spraviť aj preto, že nás Mýtny na jej text Smrť – Eseje o konečnosti, sám odkazuje.)

Ak sme sa odrazili od Mýtneho fotografického školenia a jeho dekonštruktívnej praxe pri narábaní s fotografickým obrazom ako dominanty jeho výtvarnej tvorby, bolo to preto, že je to  isté východisko, ale i prostriedok, ktorý jeho prácam prepožičiava pomernú nestabilitu. Nie je to však jediná dominanta. Je to ale len jedna z niekoľkých pohyblivých osí súradnicového systému, ktoré orientujú trajektóriu Mýtneho tvorby. Ak by sme túto trajektóriu tvorby, ktorá je aj trajektóriou výtvarného myslenia rekonštruovali na základe stôp a svedectiev zhmotnených v jednotlivých Mýtneho výtvarných dielach, poľahky by sme postrehli dve ďalšie zjavné dominanty jeho výtvarnej práce. A domnievam sa, že aj jednu, ktorá už nie je až tak zjavná, no úmerne jej unikavosti, úmerne tomu, ako nám po nej skĺzne pohľad, úmerne jej tendencii skrývať sa, by pre nás mohla narastať jej dôležitosť a spolu s ňou aj potreba jasnej, či prinajmenšom aspoň jasnejšej artikulácie. Pripomeňme len, že táto trajektória je výsledkom spätnej rekonštrukcie z aktuálneho tu a teraz Mýtneho tvorby, a za zdanlivo logicky nadväzujúcimi krokmi, ktoré sa môžu javiť ako plánované a jasne premyslené nasledovanie výtvarného programu,  by sme radšej mali vidieť pomerne eratické, tápavé a blúdivé hľadanie odpovedí na nie vždy jasne a čisto formulované otázky. To čo sa tu teda pokúšame rovnako tápavo a blúdivo nahmatať je problém, ku ktorému sa Mýtneho dielo vzťahuje, a ktorý by mu mohol dať istú jednotou bez redukovania jeho variability.

Najprv teda k tomu, čo je zjavné. Popri dominante dekonštruovaného, demystifikovaného fotografického obrazu a akcentácii jeho mediality je v Mýtneho výtvarnom myslení prítomná výrazná intermedialita, ktorá tvorí druhú dominantnú os jeho tvorby. Médium fotografie sa tu zapája do performatívnych akcií v krajine, (menej ako ich reprezentácia a viac ako ich súčasť a produkt zároveň), semisochárskych objektov,  či priestorových inštalácií a v posledných rokoch je spájané aj s médiom skla a s procesmi sklárskej tvorby. V tomto kontexte sa nám teda Mýtneho medziobrazy môžu javiť ako niečo, čo vzniká približovaním a spájaním niekoľkých jasne odčlenených výtvarných segmentov (fotografia, akcia v krajine, sklárska tvorba) ako intermediálne diela. No aj tu je potrebné byť jemnejší. Medziobrazy nás oveľa viac vťahujú do medzipriestorov – bez jasných súradníc, do liminálneho prostredia, v ktorom už nie je možné rozlíšiť, artikulovať a segmentovať médium, ktoré sa na diele uplatňuje. Nejde tu teda len o obrazy medzi obrazmi, či o medzi v zmysle vymedzujúcej medzery, ani o medzi v zmysle dočasného prechodného pohybu z jedného stavu do druhého, ale o obrazy, ktoré nemôžu existovať inak, pretože vznikajú  ako nedeliteľná zmes, priľnutie a preľnutie, zvrásnenie a zrastenie. Sú to medziobrazy v pravom slova zmysle a ostávajú medziobrazmi. V tejto chvíli už teda nemá príliš veľký význam hovoriť o fotografickom, alebo akomkoľvek inom špecifikovanom obraze.

Zjavnosť na úrovni zotrvávania v nekonkretizovaných polohách medzi médiami výrazne organizuje tretiu dominantu Mýtneho tvorby. Tou je neprehliadnuteľná žánrová a námetová inklinácia ku krajinárskej fotografii. Aj tu sa uplatňuje medzi. Na pohľad by sa mohlo zdať, že ide o medzi, ktoré je deliace. Prírodná krajina a človek. Naturfakt a artefakt. Spontánny náhodný proces a riadená kontrolovaná aktivita. Organickosť a syntetickosť. Ale aj prírodný priestor uchopený nástrojmi vedy, matematizovaný a racionálne abstrahovaný oproti náporu chaotickej fenomenality, valiacej sa na ľudskú bytosť uprostred prírodného prostredia. Aj tu sa medzi v Mýtneho tvorbe stáva čímsi nezávislým, autonómnym až fundamentálne ontologickým. Nie je to ani hranica, ani prechod od jedného k druhému, a už možno ani nie niečo, čo vzniká pôsobením jedného a druhého zároveň, ale skôr medzi-všetko, alebo všetko, ktoré je už vždy medzi, ktoré ani nebolo ničím iným ako medzi, a teda, ktoré je ako také potrebné odkryť a spraviť viditeľným. Svet ako medziobraz medzi medziobrazmi. Napríklad tak, že sa technicky kontrolovateľný, exaktne algoritmizovaný postup výroby fotografických obrazov hory, ktoré vznikajú ako súčasť meditatívnej a spirituálnej výtvarnej akcie-púte okolo hory, obohatí o spontánny proces dozrievania fotografických obrazov voľne nakopených do modelu hory a vystavených (v zmysle prezentácie aj v zmysle trpnosti voči poveternostným vplyvom) na úpätí tej istej hory (Hora, 2016). Alebo tak, že sa hrana sklenenej tabule objaví v kontexte prírodnej krajiny ako subtílna, krehká ale jasná geometrická línia, a naopak stajený, nepostrehnuteľný fotografický obraz prírodnej krajiny je reformovaný spontánnym tuhnutím v medzivrstvách bloku sklárskeho objektu.

Na čo to všetko, prečo toľko námahy, o čo sa vlastne Ján Mýtny pokúša a čo skúša, kam asi toto úsilie smeruje? Domnievam sa, že tou najdôležitejšou je tá posledná os, ktorá organizuje jeho výtvarné myslenie, táto dominanta nie je taká zjavná ako tie predchádzajúce, občas ju zreteľnejšie zacítime končekmi prstov, občas sa nachvíľu objaví na okraji nášho zorného poľa alebo v záblesku na hrane skleneného objektu, ale je prítomná a riadi výtvarné postupy, výber výtvarných prostriedkov, námetov aj tém. Pracovne sme si ju nazvali zaobraznosť, už nie v zmysle odkrytia podmienok existencie obrazu, ale toho čo je obrazom neuchopiteľné a zároveň toho, o čo sa môžeme pokúsiť práve len obrazom, aj keby to mal byť obraz v podobe básnického slova. Ak sme si predbežne zaobraznosť priblížili ako to čo pre nás ostáva nezjaviteľné a nezjavené, čoho ale sme súčasťou a zároveň nás prekračuje, tak parafrázujúc Mýtneho výtvarné práce môžeme povedať, že neobraznosť nemôžeme myslieť a už vôbec nie ukázať, ale môžeme sa opakovane pokúšať o vytváranie situácií, v ktorých ku nám náhle a intenzívne vtrhne „závratná krehkosť a neuchopiteľná nekonečnosť bytia naraz“.

Noro Lacko